Denník toho dievčaťa

Myslím, že každý pozná ten pocit keď sa prakticky od pondelka teší na víkend hoci už len z dôvodu že nemusí zavčasu stávať do školy a nie to ešte keď má perfektný program. Ten môj sa práve túto chvíľu rozpadol na tisíc kúskov. A to všetko len kvôli tomu, že som ochorela... Mala som ísť na lyžovačku spolu s niekoľkými starými kamarátmi. A najlepšie teraz bude zdvihnúť telefón a obvolať ich že neprídem. Nebol by to až taký problém, keby som už na predtým dohodnuté stretká neprišla. Nechcem aby si mysleli, že sa im vyhýbam. Len veľa vecí v mojom živote prídu z ničoho nič a potom musím zas a opäť meniť všetko od základov. A táto choroba to len potvrdila. A ak by to takto pokračovalo ďalej, stratili by vo mne dôveru alebo by ku mne získali postoj a lá "Načo však aj tak nepríde" Musím urobiť všetko pre to, aby som ich presvedčila o opaku... Ale čo? tu pozvanie na nejakú pizzu alebo Bowling jednoducho nestačí. Chceo by to niečo, čo by nám pripomenulo tie chvíle keď sme všeci pokope u niekoho z nás doma robili rôzne somariny a smiali sme sa pri tom. Ako sme sa všetci smiali a robili sme si srandu pri pozeraní hororov tak, že sa to zmenilo na komédiu. Ale čo ak je už neskoro? Čo ak naschvál nerobíme tieto veci aj napriek tomu že mi to tak chýba? Čo ak návrh na zopakovanie tých čias si zoberú zle? Nechcem ani pomyslieť čo by sa stalo keby to bol úplný prepadák. Možno by sme sa už nikdy nestretávali a pomaly by sme začínali zabúdať ako nám bolo spolu fajn...